Takzvané dvojgeneračné bývanie je ešte aj dnes celkom bežnou záležitosťou. Prečo píšem „dnes“? Pretože, aj napriek tomu, že žijeme v dobe, kedy sa mladí ľudia osamostatňujú v nižšom veku ako v minulosti, tento fenomén nevymizol. Väčšinou za tým stojí zlá finančná situácia, a to ako v prípade mladých ľudí, tak aj ich rodičov. Deti nezarábajú dostatočne veľa, aby si mohli dovoliť bývať vo vlastnom, no bohužiaľ ani rodičia im nemajú z čoho prispievať. Tak sa všetci stretnú pekne pod jednou strechou a cirkus sa môže začať. Slovíčko „cirkus“ som použil zámerne, pretože som to zažil na vlastnej koži a verte, že toto prirovnanie je naozaj trefné.

 
Musím povedať, že zo začiatku má táto predstava vôbec nestrašila. So svokrovcami som vždy vychádzal na jednotku, takže som si myslel, že aj spolunažívanie v dvanásťizbovom a dvojposchodovom dome, nebude v ničom komplikované. S partnerkou sme vždy raz za čas u nich prespávali a nie raz sa stalo, že sme sa celý víkend v tom veľkom baráku ani nestretli. To sa však po našom nasťahovaní zmenilo. Zrazu sme na seba narážali stále. Dve kúpeľne boli málo a o jednej kuchyni ani nehovorím. Najhoršie to ale bolo so súkromím. Človek nemal byť kedy sám. Nemôžem povedať, že by svokrovci nerešpektovali nás, alebo naopak, my ich, ale jednoducho ste stále mali pocit, že niekto môže vojsť do izby.

 
Zo začiatku sa nekonali žiadne veľké hádky. Väčšinou sme sa ja aj svokrovci sťažovali mojej partnerke. No a to bol vlastne ten problém, namiesto toho, aby sme si všetko povedali na rovinu, sme zaťažovali ju.Tá to po krátkom čase nevydržala a začala byť nepríjemná na každého, kto sa okolo nej v dome pohol. Vtedy sme si povedali, že sme to asi naozaj prehnali. Sadli sme si spolu na terasu, ugrilovali nejaké krídelká a o všetkom sa otvorene porozprávali. Stanovili sme si jasné pravidlá vo veciach, ktoré tých druhých obťažovali a nasledujúci rok prebehol v pokojnej atmosfére. Čo je teda dôležité, ak sa dostanete do podobnej situácie? Nešuškať si za chrbtom, no veci si priamo, ale slušne povedať a dodržiavať želania tých druhých.